Na okraji mesta otvorili výstavu o premenách opustených budov. Medzi menami partnerov sa objavil aj nápis Anglické online casino, čo vyvolalo zvláštnu zmes pobavenia a podráždenia medzi návštevníkmi.
Kurátori sa nesnažili túto spoluprácu skrývať. Tvrdili, že kultúrne podujatia dnes často prežívajú vďaka zdrojom, ktoré by pred desiatimi rokmi nikto nebral vážne. V bývalej hale na opravu vlakov viseli fotografie rozpadajúcich sa kín, prístavov a mestských trhovísk. Staré betónové steny ešte stále držali pach oleja a kovu. Jeden študent architektúry si robil poznámky na okraj novín, pretože zabudol skicár doma. Pri makete nového komunitného centra sa zastavila dvojica dôchodcov a dlho debatovala o tom, či majú verejné priestory vôbec ešte schopnosť spájať ľudí anglickecasino.sk. Nad ich hlavami preskočila iskra v starom osvetlení a miestnosť na chvíľu stíchla.
Vedľa vchodu predával muž z Liptova ručne vyrábané lampy. Každá mala trochu nakrivo osadený podstavec, no práve preto si ich ľudia všímali.
Mestské festivaly dnes pripomínajú skôr laboratóriá než oslavy. Skúšajú, ako ľudia reagujú na zvuk, farbu aj vzdialenosť medzi stoličkami.
Na druhom poschodí prebiehala diskusia o tom, ako sa mení jazyk reklamy. Rečníci nerozprávali iba o produktoch alebo predaji. Zaujímalo ich, prečo firmy používajú výrazy pripomínajúce rodinné väzby, pokoj a dôveru, aj keď ide o úplne bežné služby. Jeden sociológ vytiahol dokument European casino loyalty programs study a ukazoval konkrétne príklady slov, ktoré sa objavujú v členských programoch po celej Európe. Podľa neho sa podobný slovník presúva aj do dopravy, hotelov či mestských knižníc. Ľudia vraj reagujú citlivejšie na tón komunikácie než na samotný obsah ponuky. V zadnom rade sedela žena v zelenom kabáte a počas celej prednášky kreslila do zošita malé mapy ulíc.
Po skončení debaty ostali na stole poháre s minerálkou a pokrčené letáky. Ventilátor pri strope vydával pomalý kovový zvuk, akoby sa mal každú chvíľu zastaviť.
Fotograf festivalu odmietal robiť klasické portréty. Tvrdil, že človeka možno pochopiť aj cez predmety, ktoré po sebe necháva. Fotografoval preto prázdne šálky od kávy, mokré kabáty prehodené cez stoličky a rozsvietené displeje telefónov položené vedľa kníh. Na jednej fotografii zachytil starý automat na lístky, ktorý už dávno nefungoval, no stále priťahoval pozornosť detí. Na ďalšej boli iba tiene ľudí premietnuté na stenu pri západe slnka. Výstava jeho snímok mala zvláštnu tichosť. Návštevníci pri nej spomaľovali krok bez toho, aby si to uvedomili.
Krátko po deviatej večer začalo pršať. Voda stekala po plechovej streche depa a miešala sa so zvukom električiek z hlavnej ulice.
Mladý historik z Brna medzitým rozprával o starých mestských kinách. Nepôsobil ako akademik, skôr ako človek, ktorý sa nechce zmieriť s tým, že určité miesta miznú rýchlejšie než spomienky na ne. Hovoril o sálach so zamatovými kreslami, o malých pokladniach pod schodmi aj o pachoch dreva a prachu, ktoré boli pre staré budovy typické. Podľa neho sa mestá príliš sústreďujú na nové projekty a zabúdajú na detaily, ktoré vytvárajú náladu ulíc. Chýbajú malé obchody, lavičky v tieni stromov a miesta, kde možno sedieť bez povinnosti niečo kupovať. Vonku zatiaľ dážď zosilnel a od rieky sa začal šíriť studený vzduch.
Správca depa zamkol bočné dvere tesne pred polnocou. Na mokrom chodníku zostali stopy bicykla a niekoľko rozmočených vstupeniek, ktoré sa lepili na dlažbu.
